Priemerný človek dokáže zadržať dych na 30 až 60 sekúnd. Akonáhle ste pod vodou a dôjde vám dych, ste na tom zle. Informácie o tom, aký je to pocit, keď sa nadýchnete pod vodou, sa líšia. Akonáhle sa vám však dostane voda do pľúc, strácate takmer všetky nádeje na prežitie a cítite už smrť na jazyku.
Nasledujúci šťastlivci boli zachránení predtým, než nedostatok kyslíka spôsobil kolaps celého ich organizmu.
Používateľ Redditu s prezývkou tylerandv napísal:
“Pred tromi rokmi som sa skoro utopil. Plával som si v mori, keď som zrazu nemohol pohnúť jediným svalom svojho tela. Svoj posledný zvyšok dychu som nevyužil múdro, pretože som bezmyšlienkovite kričal, zatiaľ čo som sa pomaly potápal. Snažil som sa zúfalo mávať rukami aj nohami, ale bol som stuhnutý ako socha.
Dýchal som stále veľmi rýchlo a nejaká voda sa mi dostala do pľúc. Zdalo sa mi, že to trvá večnosť. Bol som pod vodou, a hoci normálne v slanej vode nemôžem otvoriť oči, teraz som videl všetky farby mora, a zatiaľ čo som sa snažil stále zúfalo dýchať, prehĺtal som čím ďalej viac vody.
Musel som omdlieť, pretože si nepamätám, ako ma môj otec s kamarátom ťahali von. Pamätám si len, že moje pľúca a žalúdok pálili ako láva. Celý nasledujúci týždeň som skoro nemohol dýchať. A pamätám si, že keď ma niesli, veľa som zvracal, ale nič iné. Bol som na pokraji smrti, ale na to, aký to bol pocit, nemôžem dať jasnú odpoveď, pretože v tej chvíli som sa snažil hlavne zachrániť a nevnímal som svoje pocity.”
Vidíte len černotu
“Topenie sa je zážitok, ktorý nedokážem vysvetliť, a myslím si, že ak chcete vedieť, aký je to pocit, vysvetlenie nestačí. Pamätám si z toho nasledujúce.
Keď som mala 7 alebo 8, plávala som v bazéne na niečom ako raft a keď sa nikto nepozeral, vydala som sa doprostred bazénu. Neviem, ako sa to stalo, ale zrazu som sa topila. Jediná vec, ktorú si dobre pamätám je, že som nemohla dýchať, pretože sa mi do úst a nosa rýchlo dostala voda. Aj ako dieťa som si bola vedomá, že aby som mohla dýchať, musím zostať nad hladinou. A tak som mlátila rukami v nádeji, že sa mi podarí dostať tvár nad hladinu, ale nebola som v tom úspešná. Potom som sa začala potápať a nemala som už myšlienky na nič.
Neprebehlo mi hlavou, že by som sa mala odraziť od dna a skúsiť vyplávať hore ‘alebo, tá voda je tak modrá’, proste som vypla. Od tohto momentu si nepamätám nič až do chvíle, kedy sa plavčíci snažili dostať vodu z mojich pľúc a ja ju vydávila. Moji rodičia boli zdesení, ale ja som celý ten incident v tej dobe nejako vážne nevnímala, neviem prečo,” napísala na serveri Quora.com Triya Bhattacharya.
Padnete do úplného šoku
“Prvýkrát som sa topil v 12 rokoch, keď som ešte nevedel plávať. Hral som sa v rieke so svojím otcom a ďalšími príbuznými, keď ma zrazu strhol prúd. Bolo tam najmenej 10-12 mojich príbuzných, ale všetci boli zaneprázdnení vo svojom vlastnom svete. Dvakrát som sa napil vody a v mojej mysli sa neodohrávalo absolútne nič.
Znenazdajky skočil do vody môj bratranec, ktorý jazdil na bicykli po brehu rieky, a vytiahol ma do bezpečia. Moja myseľ všetky tieto veci zaznamenávala, ale nemohol som nijako reagovať. Možno som bol v totálnom šoku, ktorý spôsobil, že som sa nemohol hýbať či kričať. Potom nasledovalo mnoho rád od starších členov rodiny a babičkine historky o tom, koľkým obyvateľom dediny tá rieka už vzala život,” napísal na serveri Quora.com používateľ menom Ashok.
