Úvod Zaujímavosti 10 druhov zeleniny a ich skutočný pôvod: Nebudete veriť, odkiaľ pochádzajú také...

10 druhov zeleniny a ich skutočný pôvod: Nebudete veriť, odkiaľ pochádzajú také uhorky!

Pestovať užitočné rastliny sa človek naučil už veľmi dávno, ešte v dobe kamennej. Najskôr ľudia iba zbierali to, čo im dávala príroda a čo sa dalo použiť ako jedlo – plody, listy, semená.

Neskôr začali zachovávať určité druhy stromov, kríkov, tráv, ktoré im dávali jedlo. Následne vzniklo primitívne poľnohospodárstvo, keď ľudia zasiali semená užitočných rastlín a zbierali úrodu.

Nedobrovoľne sa starovekí poľnohospodári stali tiež elementárnymi chovateľmi – vybrali rastliny s chutnými plodmi, vysokou plodnosťou a ďalšími prospešnými vlastnosťami. Všeobecne, všetky zeleninové rastliny majú svoju dlhovekú históriu.

Tu sú niektoré z nich:

Paradajky

Rodina paradajok pochádza z Južnej Ameriky. Divoké formy tejto rastliny sa stále vyskytujú v Peru, na Kanárskych či Filipínskych ostrovoch.

Predpokladá sa, že paradajky do Európy priniesli v polovici 16. storočia. Dlho však boli v Európe považované za dekoratívne rastliny. V Nemecku kvetináče s paradajkami dávali do obývačiek, vo Francúzsku ich dávali do altánkov a v Anglicku a Rusku ich pestovali v skleníkoch medzi vzácnymi kvetinami.

Do začiatku 19. storočia považovali paradajky v Európe za nejedlé. V Amerike ich považovali dokonca za smrteľne jedovaté. Je známy prípad, kedy chceli paradajkami otráviť generála Gerogea Washingtona, ktorý sa po “otrave” dožil ešte mnoho rokov a stal sa prvým prezidentom USA.

V polovici 19. storočia sa paradajky stali veľmi rozšíreným a populárnym druhom zeleniny.

Mrkva

Mrkva. Staroveká koreňová zelenina, ktorú ľudia konzumujú už 4 tisíc rokov. Mrkvu poznali už starovekí Gréci i Rimania. Pestovanie mrkvy pokračovalo aj v stredoveku. Bola čestným jedlom na dvore cisára Karola Veľkého. Až do 16. storočia bola považovaná za delikatesu.

Iba v 17. storočí začali mrkvu pestovať všade a práve vtedy vznikla aj jej najznámejšia odroda, akú poznáme dnes. V tom istom čase sa objavili aj mrkvové omáčky, ktoré do dnešných dní považujú Francúzi aj Nemci za pochúťku.

Zemiaky

Zemiaky sa v Európe objavili “len nedávno” – v 1565 roku. Priviezli ich z Južnej Ameriky španielski námorníci.

Cesta tejto kultúry z Ameriky na náš stôl bola však veľmi dlhá. Spočiatku ju pestovali v záhradách ako okrasnú rastlinu, potom začali variť zelené bobule a až neskôr konzumovať hľuzy. Aj tak však ešte v roku 1800 boli zemiaky tak vzácne, že ich spájali so sviatkami a oslavami.

Prvý pokus o rozšírenie novej kultúry skončil neúspechom. Hospodári nepoznali schopnosť zemiakov vytvárať hľuzy a do jedla používali zelené semená, čo viedlo k hromadným otravám. Preto sa dokonca v rokoch 1830-1840 vyskytlo takzvané “zemiakové povstanie”. Roľníci boli nútení pestovať zemiaky, ktoré nazývali “čertovo jablko”.

Postupne zemiaky dobývali nové oblasti a dnes ich pestujú už dokonca aj za polárnym kruhom!

Cibuľa

Od nepamäti kultivovali cibuľu Egypťania, u ktorých sa tešila univerzálnej obľúbenosti. V starovekom Grécku ju považovali za posvätnú rastlinu: chápali ju ako symbol štruktúry vesmíru.

Na slávnostiach boha Pana – ochranca lesov a polí – boli jeho sochy okrášlené cibuľou. Významní obyvatelia starovekého Grécka však cibuľu nekonzumovali, kvôli pretrvávajúcemu silnému zápachu.

Starí Rimania prevzali cibuľu od Grékov. V Ríme ju konzumovali ľudia všetkých tried, každodenne aspoň jednu porciu. Aby zabránili nepríjemnému zápachu, zajedali ju petržlenovou vňaťou a vlašskými orechmi.

Od Rimanov prešla cibuľa k starým Nemcom, ktorí keď chceli človeka pochváliť alebo vyzdvihnúť, porovnávali ho s cibuľou. Cibuľovými kvetmi zdobili svojich hrdinov, ktorí sa vyznamenali v boji. V Španielsku a Portugalsku cibuľa dodnes predstavuje základnú zložku každodennej stravy.

Cesnak

Cesnak, ako aj cibuľu používali už starovekom Egypte, o čom svedčia aj nápisy na Cheopsovej pyramíde: kŕmili ním stavbárov, ktorí na nej pracovali. Odnepamäti cesnak pestujú aj v Číne. V čínskej abecede je znak pre cesnak jedným z úplne najstarších.

V Starom Grécku cesnak síce pestovali, ale nezaraďovali ho do denného jedla, lebo jeho vôňa bola považovaná za krajne nepríjemnú a urážala bohov.

V starom Ríme ho konzumovali slobodní občania, zaradení medzi chudobných. Od Rimanov cesnak prešiel do stredovekej Európy. Jednoduchí ľudia trpiaci nedostatkom zdravej výživy v ňom videli istotu zdravia.

Kapusta

Kapusta je jednou z najstarších zeleninových kultúr pestovaných v Stredomorí a južnej Európe – viac ako 4,5 tisíc rokov.

Roľníci starovekého Ríma, mali obzvlášť radi kapustu s hovädzím mäsom a bôbmi. Staroveký grécky prírodopisec a filozof, jeden z prvých botanikov antiky, Teofrast, vo svojej slávnej práci “Štúdia o rastlinách” podrobne popísal a zdokumentoval tri odrody kapusty, ktoré sa v tých ďalekých časoch pestovali v Aténach.

Starovekí Gréci a Rimania kapuste pripisovali veľký význam, pretože ju považovali za liek, schopný vyliečiť takmer všetky choroby. V stredoveku v Európe záujem o kapustu iba vzrástol: slávny vedec, filozof a lekár, Avicenna, venoval kapuste pomerne veľa priestoru vo svojej encyklopédii teoretickej a klinickej medicíny.

Uhorky

Za rodisko uhoriek sa považuje India, kde do dnešných dní môžete nájsť jeden z jej divokých druhov. V Indii začali uhorky konzumovať už 3000 rokov pred naším letopočtom.

Vyobrazenie uhoriek na obetných stoloch, ktoré sa nachádzajú na pamätníkoch starovekých Egypťanov, dokazujú, že aj oni poznali a milovali túto zeleninu. V chráme Dahir-Bars sú nakreslené zelené okrasné uhorky spolu s hroznom. A v Grécku v časoch Homéra dokonca existovalo mesto Sikoón – mesto uhoriek.

Starovekí Rimania pestovali uhorky v skleníkoch a v kadiach. Už v starovekých dobách sa uhorková šťava osvedčila aj ako vynikajúci kozmetický prípravok, čistiaci a chrániaci pokožku. Do prášku sa primiešali najemno rozdrvené uhorkové semienka a tiež sa používali na vyhladenie vrások.

Pravdepodobne jedným z prvých národov, ktorý obchodoval s Byzanciou, a začali pestovať uhorky boli Slovania. Od nich sa táto zelenina dostala až k Nemcom.

Redkvička

Reďkovka pochádza z Egypta a Číny. O kultivácii reďkovky v starovekom Egypte svedčia nápisy na Cheopsovej pyramíde, podobne ako o cesnaku. Zo semien reďkovky v Egypte pripravovali veľmi rozšírený rastlinný olej, ktorý tiež produkovali aj starovekí Číňania.

Z Egypta sa reďkovka dostala do antického Grécka a odtiaľ do celej Európy. Počas slávností zasvätených bohu Apolónovi, prinášali Gréci k jeho oltárom tri z hlavných koreňových plodín – reďkovku, cviklu, mrkvu.

Novšie druhy, ktoré poznáme dnes, sa pravdepodobne objavili v stredoveku.

Cvikla

Divoko rastúca červená repa sa dodnes vyskytuje v Iráne, na pobreží Stredozemného, Čierneho a Kaspického mora a tiež v Indii a Číne.

Už 2000 rokov pred naším letopočtom bola známa, ale neobľúbená v starovekej Perzii, kde ju považovali za symbol hádok a intríg a používali ju predovšetkým ako lekársku bylinu. Až v roku 800 pred naším letopočtom začali červenú repu pestovať v prednej Ázii ako koreňovú zeleninu.

Pestovali ju aj v starovekom Grécku.

Rímsky cisár Tiberius nariadil, aby Rímom pokorené nemecké národy odovzdávali daň v podobe červenej repy, čo prispelo k širokému rozšíreniu tejto zeleniny po Rýne.

Špenát

Vo voľnej prírode sa špenát nachádza v Prednej Ázii a jeho kultivácia začala v Perzii. Po veľkej hodvábnej ceste ho dopravili aj do Číny, kde v polovici 7. storočia dostal pomenovanie “perzská zelenina”.

Zo stredomorskej oblasti pochádzajú prvé zápisy o pestovaní špenátu z troch arabských spisov 11. storočia. Špenát bol jedným z populárnejších druhov zeleniny arabského sveta, ktorému venovali aj špeciálne traktáty.

Obyvateľom kresťanskej Európy (pôvodne Sicílie a Španielska) bola táto zelenina predstavená okolo 13. storočia. V stredoveku sa im podarilo skultivovať špeciálnu odrodu špenátu s ostrejšími semenami, ktorá je dnes už prakticky zabudnutá. V Taliansku v 15. storočí špenát považovali za jarnú zeleninu, ktorá sa dokonale hodila na konzumáciu počas Veľkého pôstu.

Na francúzskom kráľovskom dvore zmódnila konzumáciu špenátu Talianka Katarína Medici. Vyžadovala, aby sa špenát podával s každým jedlom. Práve v polovici 16. storočia v Európe sa rozšíril moderný druh špenátu – bez horkosti, so širokými listami a guľatými semenami.